Blog
Potrebuješ zmenu? Choď študovať do zahraničia

Celé to prišlo veľmi spontánne. Potrebovala som zmenu. Niekedy nestačí iba prestavať nábytok alebo zmeniť účes. Chce to niečo viac, chce to výzvu. A toto bolo presne to, čo som hľadala.

Len jeden spontánny nápad

Keď som prvý raz oboznámila s mojimi plánmi mamu, ostala až prekvapivo pokojná. Dokonca to vyzeralo, že ma podporí. Až kým neprešli dva týždne a ona si uvedomila, ako vážne to tentokrát myslím. Neverila mi. Myslela si, že si robím srandu, alebo je to iba ďalší z mnohých mojich nápadov. No keď už šlo do tuhého, nebola zrazu tak veľmi za.

Vlastne aj ja som bola prekvapená, že ma túžba vypadnúť neprechádza - práve naopak, každým dňom som to chcela viac a viac. 

Vydupala som si svoje a presvedčila rodičov, aby so mnou šli do Interstudy. Všetko pod zámienkou informovať sa o ďalších možnostiach. Oni chceli, aby som počkala. Nech začnem školu tu a potom sa rozhodnem. No povedzme si pravdu, bol by to stratený čas. Len som im musela dokázať, že na to mám.

Sídlo InterStudy v Bratislave

Ako veci nabrali rýchly spád

Keď naši videli, že to naozaj chcem, neostalo im iné, len ma podporiť. Veci odrazu dostali rýchly spád. Vybrať si krajinu, školu, odbor, a na základe toho im potom bolo treba zaslať prihlášku.  Ja som si len prelistovala katalóg a ukázala prstom. Skoro ako keby som si vyberala letnú dovolenku a nie štúdium v zahraničí. 

Komunikáciu so školou celú sprostredkovala Interstudy. Veľa vecí som teda ja riešiť nemusela, ale aj tak som sa nenudila. Vybrala som si dve vysoké školy v Holandsku a dve v Dánsku. Všade pýtali takmer rovnaké potvrdenia zo školy. Rozdiel bol v tom, že v Holandsku chceli životopis a v Dánsku motivačný list a test. Taktiež som sa musela zaregistrovať na ich stránkach a dostať do systému.  

Do kancelárie Interstudy som volala tak často, že už som mala ich číslo uložené medzi obľúbenými. Večne mi niečo nešlo, niečo chýbalo...  Našťastie, keďže som im dala aj moje heslá, skontrolovali aj to, čo som mala urobiť ja sama a nenechali ma to pokaziť.  Nemyslím, že by som sa do niečoho takého pustila sama. 

Bolo to rušné obdobie. Veľa vecí sa dialo a ja som sa v tom tak trochu stratila. Zobudila som sa deň pred deadlinom na jedinú slovenskú univerzitu v mojom zozname. Sľúbila som rodičom, že si dám ako poistku prihlášku aj tam. Ale ako tam tak stojím, hovorím si: Načo? Aj tak tu nechcem ostať. Tento záložný plán ma iba odradí. Zbytočne budem mať pocit, že si to môžem rozmyslieť. A to som nechcela. 

Prišli dni, keď som si povedala: „bože čo som to zas vymyslela… do čoho som sa to ja pustila?!“ Ale takto som vedela, že musím ísť ďalej a už nemôžem vycúvať. Je to len dobre, pretože by som si to neodpustila. Že nemám inú možnosť už samo o sebe bolo poistkou, že dokončím, čo som začala. Ešte väčšia výzva – keby bolo málo.

Tak kam, do Dánska alebo do Holandska?

Keď bolo všetko poodosielané, prišiel na rad test. 

Nemôžem povedať, že bol ľahký. Nebol. Najväčší problém som však nemala s obsahom testu, ale so sústredením. Po určitom čase mi rozum vypovedal službu. Už sa mi nechcelo. V druhej časti, keď som počúvala nahrávky z listeningu, som namiesto dávania pozor len v hlave počítala klávesy pred sebou. Napriek tomu som to zvládla a ďalším krokom bol až pohovor. 

Priznám sa, že som bola premotivovaná a najskôr som sa tešila. Akonáhle som tam ale prišla, zľakla som sa. Dostala som väčšie okno ako z piatkovej noci a to ma značne rozhodilo.  

Napriek tomu, že pochádzam z Košíc, kde som aj komunikovala s Interstudy, do školy som chodila v Bratislave. Takže bratislavský pohovor mi padol vhod. 

Na moju veľkú radosť ma napokon prijali na všetky školy (buď som teda dobre skryla, aká som stratená, alebo boli všetci a zapadla som). Jedno po druhom mi prišli podmienečné prijatia. Ešte som si mohla aj vyberať.. Podmienkou už bola iba formalita... maturita.  A po nej nasledovali moje najkratšie najdlhšie prázdniny.