Vysokoškolské štúdium v zahraničí
22.09.2020
Tieto slová ma bombardovali z každej strany. Padali z úst rodiny, kamarátov a známych tak často, že som sa už ani nesnažila sformulovať nejakú originálnu odpoveď. Naopak, skôr som sa čudovala, že sa vôbec pýtajú.
Kto by si predsa nechcel vyskúšať študovať niekde v zahraničí? V Sekunde mi prichádza na um nespočetne veľa dôvodov na odchod zo Slovenska. Chodiť do modernej školy, učiť sa v cudzom jazyku, zdokonaliť si angličtinu, nájsť si nových priateľov, spoznať nové mestá, kultúry a všetko to ostatné klišé, čo sme už asi všetci museli párkrát spomenúť v motivačných listoch či životopisoch.
Či už niekto odchádza od problémov, za vzdelaním, alebo sa chce jednoducho „mať lepšie“, prirodzene očakáva, že sa mu sny, skôr či neskôr, naplnia.
Ešte nie som na univerzite v Dánsku ani mesiac, no s malým zahanbením sa musím priznať, že som si sama položila túto znenávidenú otázku už nespočetne veľakrát. A to si myslím, že som pred príchodom rozhodne nemala na nose nasadené ružové okuliare. Toľkokrát som už snívala o tom, aká bola brnkačka žiť doma. Prvýkrát to bolo napríklad hneď pri balení. „Ako si mám presťahovať celý život v jednom kufri?“
Po prílete nasledoval hrozivý pohľad na špinavú izbu, v ktorej minimálne posledný polrok bývala len rozrastená rodina pavúkov. Privítala ma stará posteľ, polička, stolík a stolička. Zo susednej izby sa ozýval plač Rakúšanky, ktorá taktiež zbadala svoje nové bývanie. V meste bola nuda. Nikoho tu nepoznám. Bez bicyklu sa ani nemusím unúvať vystrčiť nos z izby. A kde ho akože mám kúpiť? Minimálna cena jazdy autobusom je 2€? To by som mohla brázdiť Blavou celý deň. A to som tu bola len dva dni. Kľudne by som mohla písať o podobných myšlienkach na pár ďalších riadkov, ale nebudem to robiť, pretože ako som sama zistila, je to len strata času. Čo máme mať z toho, že sa vrátime tam, kde je všetko jednoduchšie? V lepšom prípade by sme nikam neposunuli a nič nenaučili.
Izbu mám dnes zabývanú, čistú a útulnú. Vecí nepotrebujem ani toľko, čo som si myslela, že si musím baliť. So susedkou som sa skamarátila a pomáha mi s absorpciou pavúkov pomocou vysávača. V meste mi kamaráti ukázali ich obľúbené miesta, na ktoré teraz chodím skoro každý deň. Samozrejme, bicyklom. Mojim ojazdeným, hrdzavým, červeno-bielym miláčikom, ktorý píska pri brzdení. Už si neviem ani prestaviť, že by som tu bola bez neho.
Veci si môžem nechať bez dozoru a viem, že ich nájdem presne tak, ako som ich nechala. Až teraz si uvedomujem, že som celý čas na otázku: „prečo odchádzaš na vysokú do zahraničia“ odpovedala vlastne úplne zle. Možno to tak ale má byť. Možno niekedy človek skrátka cíti, že niečo musí spraviť inak, ako to robil doteraz. Možno na začiatku nevie slovami vyjadriť presný dôvod, prečo to tak cíti. No časom sa všetky tie dôvody začnú odhaľovať úplne samé a odrazu je vám úplne jasné, prečo ste tam, kde ste a robíte to, čo robíte.
Nech už sa na mňa cez deň nalepia akékoľvek emócie, vždy večer príde chvíľa, keď sa spúšťam dole kopcom z mesta domov, zapadá slnko a slabý vánok mi kĺže po tvári. To je ten moment, keď na konci každého dňa cítim, že som sa rozhodla správne a mám pokoj v duši, lebo som si istá, že všetko je tak, ako má byť. Niekedy síce leje ako z krhly a fúka vetrisko, ale i na to už som si zvykla. Teraz už pršiplášť nosím permanentne v ruksaku. Každým dňom spoznávam niečo nové, stále sa mi tu páči čoraz viac, a to ešte ani nezačala škola. (Možno preto?). Ale to už je téma na nový príspevok.
